LÍNIOVÁ PLEMENITBA
Vložené 09.03.2020
Plemenitba je zootechnický pojem, zahŕňajúci párenie zvierat, ktoré sleduje nejaký cieľ. Párenie zvierat v prírode sleduje jediný cieľ a tým je prežitie najlepších jedincov a splodenie potomstva, ktoré zabezpečí prežitie druhu. Chovatelia okrem prežitia druhu sledujú iné ciele. Takým je prežitie skupiny zvierat rovnakého druhu, ktoré sa vyznačujú rovnakými vlastnosťami. To je vlastne charakteristika plemena.
V rámci plemena pri domácich zvieratách sme vytvorili menšie skupiny, a to farebné rázy. Aj to je skupina zvierat rovnakého druhu, rovnakého plemena, vyznačujúca sa rovnakým sfarbením. Táto skupina je podstatne menšia ako plemeno. Nie je však až tak malá, aby sa nedala ešte podeliť na menšie skupinky zvierat, vyznačujúce sa rovnakými vlastnosťami. To je línia. Ak zvieratá pochádzajú po jednom spoločnom predkovi, je to genealogická línia. Táto môže vzniknúť sama, spontánne alebo cielene. A tu je priestor pre šľachtiteľskú prácu chovateľov.
Každé plemeno či farebný ráz majú svoje vlastnosti, ktoré tvorcovia plemena spracovali do štandardu. Štandard zahŕňa všetky vlastnosti plemena a sú čo najpresnejšie opísané. To „čo najpresnejšie“, nám chovateľom umožňuje si ich vyložiť „trošku po svojom“ a umožňuje určité rozpätie každého znaku podľa toho, komu sa čo viac páči. Preto u každého, hlavne u dlhoročných chovateľov rovnakého plemena, majú ich zvieratá typické vlastnosti a sú viac vyrovnané. Ak sa tieto vlastnosti dlhodobo vyskytujú u tohto chovateľa, sú na to cielene chované a vyberané. A to sú línie. Ako som už uviedol, tvorba línie môže byť spontánna alebo cielená. Spontánne vznikajú línie pod tlakom vonkajších podmienok. Takými môžu byť podmienky ustajnenia, vplyv predátorov, možnosti výživy, vonkajšie podmienky a mnohé ďalšie.
Pri predátoroch chcem spomenúť ako príklad MVDr. J. Koreňa. Je to dlhoročný chovateľ birminghamských kotrmeliakov, podľa mňa najlepšej výkonnostnej úrovne v rámci bývalého Československa. Asi posledných 5 rokov na jeho holuby útočia sokoly a jastraby, ktoré sa naučili, že kotrmeliak po ukončení akrobacie je krátky čas dezorientovaný. Vtedy priletia a zoberú holuba. Takto mu berú najlepšie rollery a zobrali ich už desiatky či stovky. Takto negatívne ovplyvňujú akrobatické schopnosti jeho chovu. Ak by sme taký chov ponechali vplyvu dravcov, akrobacia by vymizla z tohto chovu úplne. Takto by sa zmenili vlastnosti plemena spontánne, tlakom vonkajšieho prostredia.
Ošípané plemena slovenská biela ušľachtilá v 19. a prvej polovici 20. storočia boli viac orientované na produkciu masti, lebo po bravčovej masti bol veľký dopyt. Neboli mrazničky a tak sa mäso konzervovalo solením a údením (slanina, klobásy), či zalievaním do masti. V kuchyni sa používala len bravčová masť a maslo. Orientácia plemena bola mäsovo masťová, čiže s dôrazom na produkciu tuku. Postupne sa mäso konzervovalo viac chladením a mrazením, do kuchyne prišli stužené tuky či rastlinné oleje a orientácia plemena sa postupne zmenila na produkciu s dôrazom na mäso. Zmena orientácie tohto plemena je cielená, lebo chovatelia do chovu zaraďujú len zvieratá s vysokou produkciou mäsa a nie tuku. To je vlastne aj náš prípad. Každý chovateľ zaraďuje do chovu také zvieratá, ktoré sa mu najviac páčia a podľa jeho úvahy budú na výstave úspešné. Ak chovateľ sleduje rovnaké znaky každý rok, potom si takto vytvorí vlastnú líniu s typickými znakmi. Ak chovateľ také znaky nesleduje, len v chove používa nepríbuzenskú plemenitbu, jeho odchov má každý rok iný vzhľad a nie je vyrovnaný.
Ako takú líniu vytvoríme?
Vyberieme si pre nás vhodné plemeno a chováme ho. Postupom rokov ho spoznáme, zistíme aké sú požiadavky štandardu na plemeno, ktoré vlastnosti sa v populácii plemena vyskytujú na dobrej, ktoré na slabej úrovni a ktoré znaky sú preferované. Po niekoľkých rokoch spoznáme úroveň plemena a snažíme sa nájsť plemenníka s výbornými vlastnosťami. Nie každý plemenník „pasuje“ na naše plemennice. To často vedia chovatelia poštových holubov, keď výkonný samec s výkonnou holubicou nedá výborné potomstvo. Také holuby je potrebné prepáriť a možno sa podarí vychovať výborné potomstvo. Sú niektorí chovatelia, ktorí majú chovateľský talent a vedia spáriť aj neznáme holuby tak, že odchovy sú mimoriadne kvalitné.
Zakúpeného výborného plemenníka zaradíme do chovu a zistíme či po ňom vychováme exteriérovo alebo výkonnostne dobré zvieratá. Ak sa to podarí, je predpoklad, že dobré vlastnosti prenáša na potomstvo. Ak sa v potomstve nevyskytne žiadna vážna exteriérová chyba, môžeme ho považovať za zakladateľa línie. Ponecháme si ho do ďalšieho roka so starými plemennicami a na jeho dcéry dáme iného plemenníka, rovnako pekného ako ich otec. Jeho synov umiestnime do iných chovov primeranej úrovne a s majiteľmi sa dohodneme, aby nám umožnili vybrať si po ňom syna. Koncom leta navštívime tieto chovy a prezrieme synov, čiže vnukov nášho zakladateľa línie a vyberieme si toho najkrajšieho, najviac podobného na deda, čiže zakladateľa línie. Toho využijeme vo svojom chove. Môžeme ho použiť na dcéry zakladateľa línie (na tety), alebo na jeho vnučky (sesternice).
Druhou možnosťou je, že si necháme najlepšieho syna zakladateľa línie a spárime ho s cudzou kúpenou plemennicu, ktorá má približne rovnaké vlastnosti ako zakladateľ línie. Z tohto párenia vychováme samcov a najlepšieho z nich použijeme do nášho chovu na dcéry alebo vnučky zakladateľa línie. Ak sa tento osvedčí a vychová rovnako kvalitné potomstvo s rovnakými znakmi, môžeme ho použiť ako pokračovateľa línie. V ďalšom roku si do chovu donesieme samca od ďalšieho chovateľa, čiže to bude vnuk alebo pravnuk alebo ďalší potomok zakladateľa línie. Takto si do chovu donesieme vždy samca, ktorý má určitý podiel krvi zakladateľa línie, čiže líniu udržiavame určitým stupňom príbuzenskej plemenitby. Vždy si v chove ponecháme aj minuloročného samca a plemennice. Nie vždy totiž prinesený plemenník dobre nadviaže na naše plemennice. Ak chováme líniu dlhý čas, nestáva sa to.
Tak postupujeme niekoľko rokov v bližšej, alebo vzdialenej príbuzenskej plemenitbe. Keďže línia má obmedzený počet plemenných zvierat, po čase dôjde k „únave“ plemenného materiálu (imbredná depresia) a zníženiu životaschopnosti línie. Potomstvo je postupne drobnejšie, pomalšie rastie a začne sa vyskytovať viac nevhodných typov, je citlivé na ochorenia, je vyšší úhyn počas odchovu a pod. Tak postupne línia zaniká. Je možné ju oživiť úplne cudzím plemenníkom jeden alebo dvakrát po sebe a potom sa znova vrátiť k príbuzenskej plemenitbe s plemenníkmi pôvodom z nášho chovu, pochádzajúcimi po zakladateľovi línie. Taký zásah pomôže na niekoľko generácií a znova môže dôjsť k únave plemenného materiálu. Čím bližšiu príbuzenskú plemenitbu v chove použijeme, tým rýchlejšie si vytvoríme homogénnejšiu populáciu zvierat a skôr dosiahneme žiadané výsledky. Pri takejto línii však dôjde skôr k únave plemenného materiálu. Čím vzdialenejšiu príbuzenskú plemenitbu použijeme, tým neskôr príde k imbrednej depresii.
Dôležitá je aj selekcia. Je potrebné odchovať viac potomkov a každého, ktorý nemá znaky línie, prípadne má zníženú životaschopnosť, zhoršený rast, je potrebné nekompromisne vyradiť. Čím viac zvierat z odchovu každý rok vyradíme, tým neskôr dôjde k imbrednej depresii. Tieto zvieratá využijeme v kuchyni a nikdy ich nedáme inému chovateľovi. Aj na zvieratách imbredne depresívnych je možné založiť novú líniu. Nový plemenník sa však bude ťažšie uplatňovať, lebo plemennice sú „čistokrvné“ (niektorí chovatelia im hovoria „vkrvnené“) vo veľkom počte znakov a tie budú prenášať na svoje potomstvo dve alebo aj tri generácie. Hneď v prvej generácii dôjde k výraznému „oživeniu“ odchovu.
V článku som zámerne nepoužil druh zvierat, len všeobecné pomenovanie samcov a samíc. Je to kvôli tomu, že pri niektorých druhoch zvierat sa po príbuzenskej plemenitbe dostaví imbredná depresia skôr a u niektorých neskôr. Hydina úzku príbuzenskú plemenitbu ťažko znáša. Už pri tretej, či štvrtej generácii môže nastať imbredna depresia. Holuby príbuzenskú plemenitbu znášajú pomerne dobre. Príbuzenská plemenitba u hlodavcov (myši a potkany) je znášaná dobre aj po viac generácií, aspoň tak ma to učili v škole. Keď som choval laboratórne biele myši na ŠVÚ v Prešove, všimol som si, že po desiatich generáciách došlo k výraznému zníženiu počtu mláďat vo vrhoch. Prvé matky mali vo vrhoch 13 – 16 mláďat a všetky aj odchovali. Asi v 5. generácií boli vrhy menej početné (8 – 12 mláďat). Postupne sa počet mláďat vo vrhoch znižoval až v 10. generácii boli vrhy len o 3 – 5 mláďatách. Vtedy sme doniesli mladé samce od iných chovateľov, vykonali sme dezinfekciu a v ďalšej generácii sa znova počty mláďat vo vrhoch zdvihli nad 10 mláďat.
Líniový chov zvierat je pomerne náročný. Musíme mať dobrých priateľov, ktorým zveríme samcov po líniovom plemenníkovi, aby sme mali možnosť vrátiť sa k jeho potomkom. Potomstvo po líniových zvieratách sa v iných chovoch výrazne presadzuje a zvyčajne zlepší kvalitu týchto chovov. Často sa stáva, že títo chovatelia rozpredajú najkvalitnejších plemenníkov a často nevedia ani komu. Nám už zostane taký, ktorý zvyčajne nevyhovuje našim cieľom. Ja som takto rozdal 9 kohútov po importovanom kohútovi brahmanky žltej kolumbie čiernej z Nemecka. Po roku som si chcel doniesť aspoň jedného vnuka. Vtedy som zistil, že troch kohútov majitelia zabili po liaharenskej sezóne už v máji, lebo už ho nepotrebovali. Mladých kohútov predali ešte ako kurčatá neznámym osobám na burzách. Trom vošla do kurína líška či kuna a vybila im všetko aj so sliepkami. Dva kohúty uhynuli na jar za nezistených okolností a neodchovali po nich nič. Jeden kohút žil, ale v ťažkých podmienkach a v nasledujúcom roku už bol neplodný. Preto je potrebné mať dobrých priateľov na spoluprácu.
Je potrebné uviesť aj to, že dobrá líniová plemenitba je skôr služba pre iných. Samozrejme, že prinesie výsledky aj pre chovateľa, najmä v prvých rokoch, ak nájde vhodného zakladateľa línie. Potom už je to práca, zháňanie chovateľov na spoluprácu, vyberanie vhodných samcov na pokračovanie líniovej plemenitby, odchovávanie väčšieho množstva zvierat a náročná selekcia. Vedeli by o tom hovoriť najmä chovatelia poštových holubov. Tieto kmeňové holuby sa uplatnia skoro v každom chove na ktorý „zapasujú“. Odchovy lietajú dobre a spoľahlivo sa vracajú domov. Zato chovatelia čistokrvných líniových holubov dosahujú často priemerné, až podpriemerné výsledky. U zvierat chovaných na exteriér to nie je až tak markantný rozdiel. Takí chovatelia musia veľmi dobre ovládať štandard, dedenie jednotlivých znakov, ktorých exteriérových chýb sa treba vyvarovať, aké sú korelácie jednotlivých znakov a mnoho ďalších vedomostí. Tieto chovatelia získajú len vtedy ak chovajú zvieratá a sledujú dedenie ich vlastnosti na potomstvo. Samozrejme, že k tomu patrí aj tzv. „chovateľský cit“. Až potom je možné sa pustiť do cielenej líniovej plemenitby a očakávať aj primerané výsledky.
MVDr. Jozef Tirpák, MVDr. Jozef Koreň, Prešov
kontakt na autora: e-mail: tirpak.mvdr@gmail.com
